Michal Godor
Nehádž
Nehádž tým chlebom Načo sú kamene? Teba tiež za dobro dávno nik nehladí.
Čítam jej básne v ktorých ma vysmieva uráža,v ktorých mnou pohŕda V ktorých ma úplne ignoruje.
na lipe sa klbčia bdrozdy ktorý sa jej celej zhostí primotal sa k tomu ďatel zobral bdrozdom všetkú nádej
z námesti znie ešte môj smiech vždy keď sa vraciam z krčiem a viech v tom meste lások na každý vek. Bratislava moja krásna vždy plná frajeriek
Nepýtaj sa ,neviem ešte aká no jedno je isté vzídem z nory tvojich snov pristavím ten záprah až pri tvojich nohách A možnože až v lone zistíš, že som muž Nie zver, nie pes ! Iba holý chlap
Topí sa so mnou loď zachraň ma rýchlo poď do mojích vôd zo slz a vyveď ma z nich aj z obdobi zlých
Zavesil som sa ti na život na ten háčik samých otázok, na ktorom sa kýva moje srdce. Ako rozhojdaný obraz smutnej bolesti
Slnko ešte nevie že si Nezobudil ho ani tvoj prvý plač len hviezdy spoza hmly sa hrali na hrkalky aby ťa nachvíľu utíšili
Jablko nepadá ďaleko od stromu len jacelkom mimo kmeňa odbočil som z jeho tieňa odgúľal sa od jabĺk v sade žitia ku hruškám
Za tmy a za ticha zmením tvoj svet pesničkou radosti budem ti znieť nemyslí na smútok, kým ma tu máš len nebuď daždivá, nebuď môj plač
niekde v zemi možno v nebi raz možno v pekle bude pekne nás láska hriať ale zvlášť
Nikdy viac rekviem na smrť už nepijem na lásku našu len pri tebe zabudnem
tak ma vyhoď z električky zbav ma svojho zla. Láska, láska ty štetka skazená
Spomienky v nich rastú ako vtedy ja Zbieham rýchlo schodmi z povál zatrusenych snov na ktoré som dávno zabudol.
Na atramentovom námesti tohto papiera sa povaľujú slová v nesúvislom rade prázdnych viet. Dlhá šóra premlčaných myšlienok , derúca sa rýchlo na svetlo ukázať svoju nikým nepotrebnú dôležitosť , ktorú nikto nevidí.
počujem to v crngote električky čo ma vezie od omylu k omylu že by som po tom všetkom ešte napísal čosi čisté keď im hľadím pod šaty a sukne špinavým zrkadlom mlák.